Mikuláš Huba sa narodil 19. októbra 1919 v Spišskej Novej Vsi. Pôvodne
šiel do Bratislavy s cieľom vyštudovať právo a filozofiu. Napokon však v
roku 1940 úspešne ukončil štúdium na Hudobnej a dramatickej akadémii u
profesora Janka Borodáča.
Angažmán v činohre Slovenského národného divadla (SND) získal už ako
poslucháč akadémie. V roku 1938 a v nasledujúcich sezónach patril k
najobsadzovanejším hercom. Dostával veľké úlohy v náročnom repertoári –
napríklad postavu Iva Lediniča v hre Ekvinokcia (1939), Hainona v
Sofoklovej Antigone (1940), či rolu Filinta v Mizantropovi (1940).
Rovnako vynikol v hrách slovenských dramatikov: Adam (Kamenný chodníček,
1939), Janko (Mastný hrniec, 1940), Kozák (Najdúch, 1940), Dr. Hronec
(Čaj u pána senátora, 1940), Bača Mišo (Bačova žena, 1941). Herecké
danosti jeho typu zúročil najmä režisér Ján Jamnický, ktorý vplýval na
osobnostné vyhranenie jeho talentu.
Mikuláš Huba sa oženil so svojou divadelnou kolegyňou, opernou speváčkou
Máriou (Mimi) Kišonovou. V roku 1943 sa im narodil syn Martin, ktorý sa
takisto stal hercom. Aj po roku 1945 sa Mikulášovi Hubovi darilo
formovať výpoveď svojej hereckej generácie. Do povedomia sa zapísal ako
predstaviteľ romantických hrdinov a postáv v klasickom repertoári (Rómeo
a Júlia). K najznámejším hrám z jeho neskoršieho obdobia patria Veselé
panie z Windsoru (1963), Dvanásť nahnevaných mužov (1977), Mesiac na
dedine (1980), či Zvon bez veže (1984). Celkovo na doskách SND vytvoril
150 postáv. Vďaka hlbokému vzťahu k slovenskej poézii sa stal tiež
jedným z ústredných predstaviteľov slovenskej recitačnej školy.
Na filmovom plátne sa prvýkrát objavil vo filme Martina Friča a Paľa
Bielika Varúj...! (1946). Zaujal však najmä postavou Matúša Svrčinu v
legendárnom diele Vlčie diery (1948). Hral v historickom filme Vladimíra
Bahnu Posledná Bosorka (1957) či v detektívke Smrť prichádza v daždi
Andreja Lettricha (1965).
V tomto období Mikulášovi Hubovi poskytovala čoraz viac priestoru
televízna tvorba. Za zmienku stojí televízna adaptácia Kukučínovho
románu Mladé letá (Ján Klimo, 1962), či román Mila Urbana Živý bič,
ktorý v roku 1965 sfilmoval Martin Ťapák. Mikuláš Huba si zahral aj v
televíznom filme Pštrosí večierok (1969), ktorý režíroval jeho herecký
kolega Július Pántik.
Divácky obľúbený bol trojdielny film Buddenbrookovci nakrútený podľa
románu Thomasa Manna (Vido Horňák, 1974). Mikuláš Huba hral tiež v
detektívke Šepkajúci fantóm v réžii Andreja Lettricha (1975). Nasledoval
trojdielny film Louis Pasteur o známom francúzskom vedcovi (Igor Ciel,
1977), Poéma o svedomí (Zoro Záhon, Vladimír Bahna, 1978), Ruy Blas
(Igor Ciel, 1979), či televízne spracovanie známej inscenácie Dvanásť
rozhnevaných mužov (Miloš Pietor, 1979).
V 80. rokoch 20. storočia predviedol Mikuláš Huba svoje herecké umenie v
inscenácii Rembrandt van Rijn (Miloš Pietor, 1981), v televíznom sci-fi
filme Výzva (Vojtěch Trapl, 1982), či vo filme Otakara Vávru Putování
Jana Amose (1983), kde vytvoril postavu Axela Oxenstierna, švédskeho
grófa, štátnika a podporovateľa Komenského.
Mikuláš Huba hral tiež v známych seriáloch Straty a nálezy (1974), Lekár
umierajúceho času (1983), či Povstalecká história (1984). Jeho tvorbu
uzatvárajú filmy Dom pod morušou (Marta Gogálová, 1984), komédia Oscara
Wildea Ideálny manžel (Peter Mikulík, 1985) a trojdielny film Hĺbkový
rekord (Stanislav Párnický, 1985), kde sa stretol so svojím synom
Martinom Hubom.
Obaja mali rozdielne názory na politiku aj na herectvo, čo Martin Huba v denníku SME ilustroval spomienkou na otca: "Hneď po mojej prvej premiére mi povedal, nech sa rozhodnem študovať niečo iné, že on ma ešte uživí." Napokon však bol otec na svojho syna hrdý.
Ako pedagóg pôsobil Mikuláš Huba na Vysokej škole múzických umení v
rokoch 1951 až 1986. Získal titul zaslúžilého (1966) i národného umelca
(1973). Okrem toho, že v činohre SND odohral 49 sezón, pôsobil aj vo
funkcii jej umeleckého šéfa v rokoch 1953-1959, 1961-63 a 1972-1976.
Mikuláš Huba zomrel 12. októbra 1986 v Bratislave na prahu svojich 67. narodenín.